Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.

Edukácia – Je to len fenomén súčasnosti?

Čas nutný k přečtení
11 minut
Již přečteno

Edukácia – Je to len fenomén súčasnosti?

0 comments
Anglicky
English title: 
Education – just a recent phenomenon?
English abstract: 
In this intervies, acclaimed university professor Miroslav Tuma unveils his views of the recent and future development of the human education. He argues that continuous learning is an exclusively human trait and optimalizing of the education system is a crucial part of a modern life. An updated definition of pedagogy is offered along with specifics of European approaches to education. Realizing that the world today faces multilateral challenges, he lays out questions that are worth thinking about.
Rubrika: 

Mladá generácia právom vyžaduje, aby sa o ňu spoločnosť zaujímala, aby si všímala ako sa jej darí napĺňať často nesplniteľné ideály, čo všetko musia mladí ľudia urobiť, pre svoju budúcnosť, či to stačí a či nie, a ak áno, prečo sú výsledky ich snaženia také, aké sú. Táto snaha môže mať rôzne podoby a diskusia o týchto problémoch máva aj rôzne mantinely.

Mladí ľudia nie sú spokojní so školstvom, lebo majú dojem, že ich nie najlepšie pripravuje do života. Očakávajú čosi iné, čo by im umožnilo lepší štart do života. Učitelia ale tiež nie sú spokojní, lebo ich pozícia a status nezodpovedá úlohám a nárokom aké má na nich spoločnosť. Navyše do školstva dnes už hovorí skoro každý človek dôvodiac, že vzdelávaniu chýba vedeckejší prístup k edukačným problémom.

Je to zložitá problematika, a preto Ing. Ivana Poláková navštívila erudovaného, stále pedagogicky aktívneho, univerzitného profesora PhDr. Ing. Miroslava Tumu, DrSc. PhD., aby mu položila niekoľko otázok v súvislosti s tým, či celý vzdelávací systém v našej spoločnosti je dostatočne moderný, či je to skutočne veda, a ak áno, kam smeruje naše snaženie v tomto smere. Možno, že tento rozhovor otvorí ďalšiu diskusiu o tejto síce večnej, ale stále aktuálnej téme. Potešíme sa, ak sa k tejto téme vyjadria nielen pedagógovia, ale aj mladí ľudia, ktorých sa táto problematika existenčne dotýka.

Je učenie len ľudská vlastnosť?

Veľa ľudí si v súčasnosti myslí, že priveľmi diskutujeme o školstve, o pedagógoch, a vôbec o celej pedagogike bez toho, aby sme mali širšie vedomosti o tomto vednom odbore. Ale nie je to len u nás na Slovensku, ale aj v Čechách. Celý svet, špeciálne Európa vníma školstvo, jeho vývin a perspektívy ako nekonečnú a permanentne prebiehajúcu diskusiu so všetkými jej peripetiami, problémami, kladmi i nedostatkami. Celý vývin spoločnosti, či ide už o politiku, ekonomiku, kultúru a teda aj o školstvo, má vlnový priebeh, v ktorom sa striedajú maximá záujmov s minimami. Napokon či už ide o dlhodobé, tzv. Condratieffove cykly s frekvenciou okolo sedemdesiatich rokov, alebo o krátkodobejšie cykly cirkvou prebraté od Egypťanov s frekvenciou sedem rokov, známych ako sedem úrodných rokov, ktoré sa striedajú so siedmimi neúrodnými rokmi. Intenzita zmien je aj dnes enormne vysoká, lebo všetko sa okolo nás mení, či už ide o kultúru, ekonomiku, politiku, spôsoby života, hodnotové systémy, vzdelávanie, stravovacie návyky, atď., dokonca aj otepľovanie planéty podlieha týmto periodickým zmenám.

Len jeden fenomén ostáva ale nemenný, a to je ľudská prirodzenosť. Tá je produktom a výsledkom mnoho tisícročného vývoja nekonečne dlhej biologickej evolúcie, v ktorej sa nesmierne zložitými mechanizmami tvorila, rozširovala, utvárala, prenášala a multiplikovala procesom, ktorý má charakter vyučovania. Nie je to len vlastnosť ľudská, lebo sa vyskytuje aj u živočíchov, kde sa to deje na základe rôznych mechanizmov bez toho, aby sme do tohto procesu montovali myslenie a vedomé prejavy. Celá živá príroda je vlastne pre každý subjekt edukačným, teda vzdelávacím prostredím. Každý živý organizmus sa nestále vyvíja a zabudovává do svojich štruktúr poznatky získané edukačným vývojom na ktorý sa musí každý subjekt adaptovať.

Každý subjekt existuje, operuje a funguje v konkrétnom prostredí, v konkrétnych podmienkach, situáciách a svoj sebavzdelávací program prispôsobuje daným podmienkam života. Príroda je nekonečný experimentátor a má na svoje experimenty vždy svoj čas. Rozdiel medzi človekom a ostatným živým svetom je v tom, že len človek si uvedomuje, že môže edukačné prostredie optimalizovať, vytvoriť vlastné edukačné podmienky, a tieto potom pozitívne, ale niekedy žiaľ aj negatívne ovplyvňovať. Vývin ukázal, že takéto optimálne prostredie spoločnosť nateraz realizuje formou školy a školského vzdelávania, ktoré ale v súčasnosti prerástlo do mnohých ďalších foriem formálneho, neformálneho a informálneho, teda neinštitucionálneho vzdelávania. Prežívajú len subjekty schopné adaptovať sa na svoje prostredie.

Ako sa školstvo vlastne modernizuje?

Dnes na rozdiel od minulosti, už nie je škola a učiteľ jediným zdrojom nových poznatkov, pretože do takého procesu vstúpili elektronické informačné médiá, a tie v mnohom ovplyvnili vzdelávaciu politiku. Informatizácia spoločnosti priniesla do života aj potrebu celoživotného, permanentne prebiehajúceho a kontinuálneho vzdelávania. Celoživotné vzdelávanie sa usiluje o intenzívnejšiu kultiváciu človeka cestou, cielene orientovaného vzdelávania počas celého jeho života, ale súvisiaceho už so sociálnym, kultúrnym a ekonomickým zameraním na konkrétneho človeka, v konkrétnom prostredí.Záujmy, úlohy a potreby moderného človeka sa dnes veľmi dynamizujú a preto sa vzdelávanie stalo celoživotným programom každého človeka.

Rozhodujúcu úlohu v tomto procese zohrávajú prakticky všetky články, ktoré do takéhoto procesu vstupujú. Je to veľké spektrum faktorov, pritom v súčasnosti najdiskutovanejšou otázkou sú učitelia, potom ostatní účastníci vzdelávacieho procesu, škola a vzdelávacie inštitúcie, a samozrejme riadiace centrá, najmä na úrovni ministerstiev a ich orgánov. Ústrednou témou súčasných diskusií sú nateraz edukačné procesy, najmä procesné a funkčné aspekty v konfrontácii s realitou, teda vo vzťahu ku vzdelávacím výsledkom. Tieto sú podmienené vstupnými determinantami ovplyvňujúcimi výsledky edukácie, ale hlavne podmienky za akých sa edukačný proces realizuje. Moderné elektronické médiá, vďaka dnes už veľmi rozsiahlej informatizácii a všadeprítomnej internetizácie, umožňujú človeku oveľa efektívnejšie, racionálnejšie a neobyčajne rýchlejšie učenie hocikedy a hocikde, skrátka vtedy, keď je vzdelávací subjekt optimálne naladený na aktívne učenie. Tento fakt človeka celkom dobre by za určitých podmienok mohol fungovať aj bez školy v dnešnom význame slova.

Musíme sa učiť celý život? Nie je to zbytočná robota, keď je tempo života také vysoké, a to čo platilo dnes, zajtra už má úplne inú podobu ale aj hodnotu?

V odbornej literatúre je množstvo prác o učení človeka, pretože človek sa učí v priebehu celého svojho života, v každej situácii a pri každej príležitosti. Je to predovšetkým osvojovanie najrozmanitejších vedomostí, znalostí, poznatkov, skúseností, zručností, hodnôt, noriem, postojov a podobne, ktorými sa človek postupne formuje, mení, dotvára a tým sa systematicky pripravuje na celoživotný proces vyrovnávania sa s prírodným a celospoločenským prostredím, v ktorom operuje a existuje.

Učenie je celoživotný, nikdy nekončiaci proces riešenia problémov rôznej dimenzie, povahy a dôsledkov. K ich riešeniu človek potrebuje stále nové informácie, ktoré si zabudoval do svojej poznatkovej a skúsenostnej siete a využíva pritom aj sociálne siete a vôbec jazykovými prostriedkami sprostredkovanú činnosť. Aby takáto vysoko kultivovaná činnosť mohla prebiehať, musí spoločnosť vytvoriť podmienky, ktoré však majú v každej spoločnosti rôzne formy, proporcie, dimenzie, vzájomné interakcie a kombinácie. Tieto sú potom vlastne v rôznej interakcii obsiahnuté v edukačnom procese. Tieto problémy preto skúma pedagogika.

Lenže človek sa učí v každej situácii, a preto môžeme tvrdiť, že učenie je univerzálna a všadeprítomná vlastnosť ľudskej existencie.Ak tento predpoklad prijmeme, potom môžeme tvrdiť, že pedagogika musí byť veda o výchove a vzdelávaní vo všetkých jej formách, v celom obsahu vzťahov, a pôsobí v oblasti výchovy v celom spektre podmienok. Inak povedané nie je viazaná len na oblasť školy, ale jej predmetom je celý človek v nekonečnej rôznorodosti a zložitosti vzťahov vo svojej celoživotnej púti. Človek sa vzdeláva prostredníctvom rozumu a vychováva sa cestou svojich citov.

Je pedagogika skutočne takou vedou ako sa deklarujú aj iné vedy a vedné oblasti?

Pedagogika v dnešnom ponímaní je veda o formovaní človeka a celej populácie v spoločenských podmienkach života, ktoré neustále objavujú nové a nové poznatky a zabudovává ich do svojho poznatkového systému vedeckými postupmi. Dávno už nie je platná triviálna definícia pedagogiky, že je to „náuka o výchove“, lebo ide o oveľa širší výklad teórie a filozofie výchovy s kompletnejšou systematikou, empirizmom, vymedzením štruktúr pedagogického myslenia, konania, riešenia problémov, výskumu a vôbec zužitkovávania poznatkov z teoretickej i praktickej činnosti.

Ako vidno je to obrovské spektrum názorov, ktoré sa nepretržite utvárajú v závislosti aj od toho ako jednotlivé krajiny prechádzajú historickými, kultúrnymi a celospoločenskými premenami a aké intelektuálne prostredie ho utvára, preferuje, aleboaj retarduje. Nie vždy a nie všade sú tieto podmienky optimálne. Francúzi svoju vedu o edukácii „sciencedel´education“ interpretujú v tesnej väzbe na sociológiu, antropológiu, sociálnu ekonómiu a preto sa termín pedagogika prestal už vôbec používať. Nemci naopak uprednostňujú systematický výklad pedagogiky ako vedy a výchove „Erziehungswissenschaft“, teda vedy o všetkých formách, obsahoch a vzťahoch. V anglosaských krajinách sa hovorí o edukačných vedách „Educational sciences“ a vnímajú ich ako interdisciplinárny odbor s veľkým obsahom edukačných realít. A škandinávske krajiny sa odklonili tiež od nemeckého prístupu (herbartizmus) a inklinujú ku anglosaskému vnímaniu, teda s dôrazom sa sociologickú orientáciu.

U nás hľadáme mieru odklonu normatívnej funkcie pedagogiky v komparácii so silnejším akcentom na vedu o edukácii, vrátane teórií a výskumu. Pedagogika v našom vnímaní je veda, ktorá sa zaoberá celým spektrom okolností, ktoré determinujú, formujú a utvárajú edukačné prostredie, realizačné prostriedky a skúma dosiahnuté efekty, výsledky a prínosy týchto procesov. Táto definícia je ale taká širokospektrálna, že umožnila potom celú edukačnú vedu rozparcelovať na filozofiu výchovy, sociológiu výchovy, ekonómiu vzdelávania, pedagogickú psychológiu, didaktiku, odborové a predmetové didaktiky, technológie vzdelávania, dejiny pedagogiky, všeobecnú pedagogiku, pedagogickú antropológiu, špeciálnu pedagogiku, pedagogickú diagnostiku, pedeutológiu (teóriu učiteľstva), andragogiku, komperatívnu pedagogiku, dejiny pedagogiky, pedagogiku voľnočasových aktivít, pedagogiku kultúry, pedagogickú prognostiku, metodiky pedagogiky vo všetkých možných odboroch, atď.

A to všetko sa ešte ďalej štiepi podľa jednotlivých druhov škôl (predškolská pedagogika, pedagogika základných a stredných škôl, vysokoškolská pedagogika), ale aj podľa istých subdisciplín, ako napr. didaktika športu, alebo didaktika nemčiny, angličtiny... Táto obrovská roztrieštenosť, rozkúskovanie síl a úsilí zrejme neprináša úžitok, aký by spoločnosť v procese intenzívnej informatizácie spoločnosti očakávala od edukačných vied – práve naopak. Mladá generácia prechádza mnohými krízovými javmi podporovanými aj vysokou nezamestnanosťou. Vysokošpecializované štúdium nedáva predpoklad mladým ľuďom na získanie adekvátneho zamestnania. Príležitostí je stále málo. Veľa mladých ľudí po promócii na vysokej škole nastupuje do rekvalifikačných kurzov, ktoré síce s ľahkosťou absolvujú, ale zamestnanie ťažko aj tak získajú, alebo ho vôbec ani len nenájdu.

Stredné a vysoké školy síce plnia svoju spoločenskú úlohu, zabezpečujú rovnosť šancí pri štarte do života, kde by mal každý človek podľa svojich predpokladov, vedomostí a nadania získať svoju šancu takú, akú si predstavoval a teda by si ju aj zaslúžil. Skutočnosť je ale iná, oveľa tristnejšia. Kladieme si preto otázku, čo edukačné vedy robia preto, aby absolventi škôl dosiahli svoj očakávaný vysoký sociálnoekonomický status? Len niektorým ľuďom sa to darí vďaka výsadám relatívne malej elity. Zostatok generácie ostáva doma v podradnom postavení, alebo odchádza s nemalou nádejou do zahraničia, kde dúfajú že sa uchytia. Nie vždy sa sny stanú realitou. Dezilúzia mladej generácie má preto nebezpečne stúpajúcu intenzitu.

Kam smeruje vzdelávanie súčasného človeka?

Budúci vývoj edukológie ako vedy o edukačných procesoch, teda o výchove a vzdelávaní sa zrejme musí odkloniť od funkcionalistických metód a prístupov a akcentovať hľadiská konkurenčnosti prostredia. Doterajší prístup úzko špecializovanej prípravy, označovaný ako „corporateeducation“ alebo „on-the-jobtraining“ sa postupne zmenil na celoživotné učenie „lifelonglearning“. Celá edukológia sa preto obohacuje o veľkú oblasť mimoškolskej edukácie, ktorú poznáme pod názvom – rozvoj ľudských zdrojov „humanresources“ čo je už úplne iná dimenzia spôsobilostí a kvalifikácií, na ktoré musí súčasná edukológia reflektovať, lebo je to veľmi závažná spoločenská skutočnosť.

Moderná edukológia si preto všíma vzdelávacie reality intenzívnejšieho informačného prostredia, nielen v úzkej väzbe na školské a vzdelávacie inštitúcie v širšom výklade významu a viazanosti na školské prostredie, ale musí sa prikloniť k reálnemu životu, ktorý musí pomocou svojich teórií a výskumov vedieť, chcieť a môcť identifikovať, opísať, analyzovať, objasniť, prognózovať a navrhnúť akceptovateľnú trajektóriu postupu. Len potom sa podarí zabezpečiť optimálne fungovanie vzdelanej a do života nastupujúcej mladej generácie v rôznych oblastiach národného hospodárstva. Spoločnosť sa veľmi zmenila, lebo svet ovláda globalizácia, internetizácia, je to svet Facebookov, Twitterov, blogov, v ktorom sa formujú silné osobnosti s vysokými ambíciami, nárokmi a požiadavkami. Túto generáciu pretvára a utvára emocionálna evolúcia v náručí kultúrnej evolúcie v prostredí globálnej informatizácie. Je to nová generácia, ktorá ide cestou ku slobode, k autonómii, a ku individualizácií seba samého.

Pred nastupujúcou mladou generáciou stoja veľmi vážne úlohy, pretože život žiada vybudovanie inkluzívnej informačnej spoločnosti ako základný predpoklad ďalšieho dynamického rozvoja vysoko výkonnej a vedomostnej založenej ekonomiky. O tom sa dnes veľa hovorí, ale menej koná. Musíme vybudovať dokonale fungujúcu infraštruktúru s vysoko výkonnou počítačovou infraštruktúrou, a s dobrou, adekvátnou funkčnosťou koncovým hardvérov na báze interaktivity, ale aj interdiscplinarity. Bez týchto predpokladov len ťažko sa podarí zrealizovať trvalo udržovateľný ekonomický rast spoločnosti v neustále sa zostrujúcom konkurenčnom prostredí. Je to ale dlhá a ťažká cesta trasovaná intelektuálnou hĺbavosťou nastupujúcej generácie – autonómnych osobností, ktoré nesú zodpovednosť za seba a za svoje činy.

Bude budúcnosť vzdelávania iná, aspoň v našich predstavách?

Súčasný svet je stále viac a viac multipolárnejší, ale aj multilaterálnejší. Vlády väčšiny európskych štátov sú stále menej schopnejšie a menej ochotnejšie riešiť problémy mladých ľudí, lebo ekonomické aktivity sa presúvajú do zahraničia, rastie finančná nestabilita, cezhraničná kriminalita, nekontrolovateľným spôsobom sa menia podmienky života. Všetky uvedené problémy majú jeden spoločný znak, a to, že ich nedokážu, ba ani nevládzu riešiť vlády jednotlivých štátov. Chýba ich vzájomná synergická zhoda a súčinnosť pri konaní a fungovaní. To je pesimistická vyhliadka. Vyváži ju však optimistická verzia, že nás o pár rokov na svete bude opäť o miliardu viac, že navyše budeme žiť dlhšie, že sa zvýši prístup k vedomostiam, a že celá svetová populácia zostárne. Bude to vôbec prínos pre spoločnosť?

Predstava, že budúcnosť bude iná ako prítomnosť, je žiaľ pre väčšinu mladej populácie v krátkodobom horizonte priveľmi málo pravdepodobná a preto aj málo mobilizujúca. Posilňovanie pozície indivídua v spoločnosti by v zásade mohlo zmeniť súčasný spôsob fungovania spoločnosti, ale je to priveľmi vzdialená hudba budúcnosti. Ak by sme chceli presadiť pozitívnejšie zmeny, museli by sme vynaložiť oveľa viac prostriedkov, energie a síl v porovnaní s dneškom. Zdá sa, že je stále menej zodpovedných ľudí, ktorých táto problematika vzrušuje. Pokrok je ale v tom, že sa o týchto problémoch aspoň píše a diskutuje.

Hodnocení: 
Průměr: 5 (hlasů: 2)
TUMA, Miroslav a POLÁKOVÁ, Ivana. Edukácia – Je to len fenomén súčasnosti?. Ikaros [online]. 2013, ročník 17, číslo 9 [cit. 2024-11-24]. urn:nbn:cz:ik-14134. ISSN 1212-5075. Dostupné z: http://ikaros.cz/node/14134

automaticky generované reklamy