V dňoch 3.- 6. júna 2014 sa uskutočnil v Martine 48. ročník Slovesnej jari, ktorý bol venovaný 20. výročiu prijatia zákona o Martine ako Centre národnej kultúry Slovákov. Najstarší literárny festival na Slovensku otvorila vernisáž výstavy obrazov Vincenta Hložníka, významného maliara, grafika, ilustrátora a činiteľ kultúry, pri príležitosti jeho nedožitých 100. narodenín.

Slovenský literárny ústav v spolupráci s Vydavateľstvom Matice Slovenskej uviedol edičný projekt Modrá katedrála, v ktorom sa predstavila s prvotinou mladá poetka Oľga Gluštíková a jej hostia. Organizátori nezabudli ani na významné výročia ďalších spisovateľov. Pripomenuli si storočnicu narodenia turčianskej rodáčky Hany Zelinovej a slávneho českého spisovateľa Bohumila Hrabala.

V „hrabalovskom“ programe s názvom „O Sorbonne i pábení“ predstavil moderátor I. Válek zaujímavé hostí z Prahy – vľavo literárny historik doc. Dr. Radko Pytlík a uprostred literárny publicista Dr. František Cinger.

Pár slov na úvod (otvorenie Slovesnej jari) povedal vedecký tajomník Matice slovenskej Mgr. Peter Cabadaj: „Slovesná jar“, náš najstarší literárny festival, má za sebou pozoruhodnú históriu odrážajúcu rôzne spoločenské turbulencie, protirečenia, stereotypy, ale aj povinné jazdy, rituály a tancovačky nad dobovými ohňami. Skúsenosť a pamäť, z ktorej vychádzame a čerpáme, sa javí ako neanalyzovateľné spektrum odtieňov, ktoré do seba zmiešalo všetko, s čím sa stretlo. Následkom toho sa v ňom nedá vystopovať bližšie čitateľná kauzalita: čokoľvek v ňom môže nadväzovať na hocičo iné.

Ponad čas ale v prípade Slovesnej jari platí, že do „hry“ vstupujú spisovatelia, ktorí sa pravidelne pokúšajú ono neanalyzovateľné spektrum ozrejmovať – nie rozkladať, ale vytvárať model, na ktorom možno pozorovať jeho správanie sa v situáciách, ktorým práve čelí. Ak aj momentálne čelíme všakovakým deštrukciám, nezúfajme! Aj tohtoročné pokračovanie Slovesnej jari nenásilne sprítomní záujemcovi súčasné podoby našej umeleckej spisby a literárneho diania. Hoci sa tento matičný festival vždy profiloval ako tradičný, neraz sa na svet literatúry a umenia pozrel aj z „uhla odvahy“.

Pri koncipovaní programu sme sa rozhodli neťahať rozumy z ľudí, ktorí zjavne nijakým rozumom nedisponujú. Na základe nadobudnutých skúseností ponúkame vlastnú verziu festivalového zrkadlenia aktuálneho stavu našej literatúry. Nebudú chýbať reflexie výročí slovenských i svetových spisovateľov, slávnostné prezentácie najnovších knižných vydaní, autorské čítanie, besedy na školách, vernisáže výstav, hudobné koncerty... Povedané a napísané inak: za neveľa peňazí bude viac ako dosť dobrej muziky. Vitajte!“ V ďalšom programe sa podujatie nieslo v duchu spomienok na významných dejateľov nielen slovenskej, ale aj českej kultúry. V nich na poprednom mieste figuruje aj u nás veľmi populárny ale aj veľmi čítaný autor Bohumil Hrabal.

Stručne o hosťoch

Bolo našim veľkým potešením, že sme na tomto významnom podujatí privítali našich hostí, ktorí o Hrabalovi povedali veľa významných detailov a pozoruhodných informácií.

Dr. Radko Pytlík, CSc. sa narodil 8. októbra 1928 v Prahe. Študoval literárnu vedu na filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1955 sa stal pracovníkom Ústavu pre českú literatúru na Strahove. Verejnosť ho pozná kvôli monografii s názvom Jaroslav Hašek a Toulavé house a Bohumilovi Hrabalovi (…a neuvěřitelné se stalo skutkem). Predtým sa venoval významným pražským osobnostiam (Pražská dobrodružství E. E. Kische a Pražská mozaika Franze Kafky). Neskôr napísal monografiu o pražských krčmičkách, vinárňach a kaviarňach (Ve stínu pípy) a zaujímavosti z histórie Prahy (Pražské kuriozity, Toulky Prahou 7). V r. 2013 mu vychádza Hrabalova Sorbonna. Je členom edičnej komisie na vydávanie Haškových zohraných spisov.

PhDr. František Cinger sa narodil 18. marca 1956 v Prahe. Je český literárny historik a publicista. Vyštudoval odbor čeština – dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Vydal: Bylo jich deset – Rozhovory se smrtelnými nesmrtelnými (2001), Smějící se slzy aneb Soukromý život Jana Wericha, (2004), Šťastné blues aneb z deníku Jaroslava Ježka (2006), Arnošt Lustig zadním vchodem (2009), Jaroslav Seifert – Laskavě neústupný pěvec (2011), Český osud (2011), Prokletí slávnych.

Bohumil Hrabal – umelec, inšpirátor a učiteľ

Dr. Radko Pytlík svoju reč začal veršami Jána Kollára: „Stůj noho! Posvátná místa jsou kamkoli kráčíš, k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled...“ Bez dôvodu som nezačal Jaroslavom Haškom. Hašek sa stal mostom – spojníkom k spisovateľovi Bohumilovi Hrabalovi. Dostal som sa k brožúrke o J. Haškovi a chcel som sa s Hrabalom stretnúť. V r. 1964 som sa s Hrabalom po prvý raz stretol osobne v „hospodě“ Na Formance. Okrem literatúry veľmi mal rád pivo. Potom som ho ďalších vyše 30 rokov stretával v rôznych krčmičkách a počúval som jeho nápady, názory v oblasti literatúry a výtvarnom umení.

Hrabalove výkriky, „reči pri pive“ boli veľmi podnetné. Známy je Hrabalový výrok: „Po třech pivech – idiot, po deseti pivech – génius.“ Hrabal nemal zábrany v pití piva, 10 pív bola jeho norma. Napriek tomu nikdy som ho nevidel opitého. V mladosti vyrastal v Nymburku – pivovare, jeho otcom (adoptívnym) bol riaditeľ pivovaru František Hrabal. Teda bol v tejto oblasti „vyškolený“. Nemal rád vulgárnych opilcov, hlavne takých, ktorých po ňom chceli podpisy...

Pán Hrabal bol pre mňa inšpirátorom a učiteľom, tie schôdzky v „hospodách“, ktorým sme hovorili „hospodská Sorbonna“, to bolo niečo podobné ako v antike „peripatetické rozhovory“. Bol to muž s hlavou Sokrata – presnou citáciou Kanta v nemčine. Hurónsky zjav, svojrázny prorok, ktorý okolo seba šíri zvláštne kúzlo poznania. Zvestovateľ? Prorok? Takto vyzeralo moje prvé stretnutie s pánom Hrabalom. Bol to človek so zázračnou pamäťou, fantastickou znalosťou textu – citoval z pamäti Luise Célina a Jamesa Joyca. Bol hlboko vzdelaný, doktor práv, napriek tomu sa vyjadroval často ako obyčajný človek. Vznikli o ňom tzv. hospodské historky. Ale on nebol „hospodský typ”, bol hlboko inšpirovaný svetovou literatúrou, bol studnicou znalostí a vedomostí... Mal obrovský pozorovací talent. Vždy som mu hovoril len Pán Hrabal. Hrabal sa stal známym až vo svojich 49. rokoch života.

Dr. Radko Pytlík bol príchodom do Martina dojatý. Prvýkrát v živote vo svojom krásnom veku 86 rokov vkročil na námestie, kde sídlila MS, ktorá bola starostlivou matkou spisovateľovi – Jaroslavovi Haškovi, ktorému venoval celý svoj život

Na Libni – v ulici Na hrádzi (večnosti) mal Hrabal svoju izbičku, kde sa schádzala skupinka tzv. disidentov, tam bola „dielňa“, kde sa vynorili kúzelné poviedky, ktoré nútili človeka sa zamyslieť. Hrabal bol inertný, žil vnútorným duchovným životom, ale nedával to najavo prednáškami. Vedel to vyjadriť tzv. šaškovským spôsobom. Doniesol si zo „západu“ šaškovskú čiapočku – dal si ju na hlavu a chodil po Libni. Chlapci – uličníci sa mu smiali a oni ich rozháňal so slovami: „Kluci, zatracení, bežte sa učiť, ať ten národ nie je tak blbej, už to je k nevydržení!“ Zo smerovania spoločnosti bol veľmi smutný. Mal intelektuálnu hrdosť, keď odišiel z krčmičky, musel všetko„rozchodiť“. Smeroval na Letnú (u Sojku, Na Formanku). Vedel spraviť aj nezaujímavé veci zaujímavými.. Keď niečo povedal, bolo to vtipné, zábavné. Dokonca aj keď citoval filozofov!

Hrabalův vzťah k ženám

Bol plachý. Tvrdil, že žena je najkrajšia v štyridsiatich... Zuzana Rottová – jeho prekladateľka, chodila do prekladateľskej partie... Jeho pani bola Nemka – Pipsi (dcéra správcu břeclavskej píly) mala nádherné nohy ako baletka, dva trosečníci, čo sa stretli, zažili krásne chvíle. Robila vedľa hotelu Palace v bufete, boli obidvaja z Libne, z Ameriky doniesol okuliare, ktoré kúpil na letisku v Ruzyni. Čo sa týka erotiky a lásky v literatúre, to môže byť vymyslené...

Radšej vypil všetky možné pivá v Amerike, ako minúť na niečo iné... radšej pivko. Nemiloval nebesia ani podzemie, aj keď s obomi koketoval, obe prostredia ho priťahovali a on sa ich svojsky dotýkal a či až zmocňoval. Naozaj však milo­val svet žijúcich ľudí, figúr i figuriek. Aj pre toto a mnohé iné je jedinečný navždy... Dokonca žil aj Cigánkov... „Ján osamělý nikdy nejsem. – Já jsem pouze sám!“

Rozprávanie pána Dr. Pytlika sa stretlo s veľkým záujmom publika. Po ňom sa ujal slova naš ďalší hosť. Dr. František Cinger uviedol veľa zaujímavosti zo života spisovatela Hrabala. „Začiatkom 90. rokov 20. storočia otvárali v Prahe Múzeum Franza Kafku v dome stojacom na mieste, kde sa spomínaný budúci vierozvestca exis­tencializmu narodil. Hrabal nemohol chýbať, bol totiž znalcom Kafkova života a diela. Mal k nemu bližšie ako ktokoľvek iný. Hašek a Kafka, aj keď sa narodili v Prahe v rov­naký rok, sa niky nemohli stretnúť... Ani nie tak preto, že Kafka patril Prahe nemeckej a židovskej, a Hašek českej. Ale preto, že Kafka sedával na prvých poschodiach kaviarní a Hašek v príze­miach pražských „hospod“, „počul som pred chvíľou z Hrabalových úst. Postavil som sa mu na dohľad a čakal, až otvorí oči a budem môcť vyrukovať s priprave­nou novinárskou otázkou. „Čo chcete?“ vybafol na mňa, keď moja prítomnosť už zjavne príliš dlho rušila siločiary jeho myšlienok. Predstavil som sa s úmyslom získať od neho cennú vetu... „Choď­te preč, práve sa bavím s Kafkom a Haškom, nechajte ma na pokoji!“ A opäť zavrel oči. Predstavenie sa skončilo. Ne­mal som najmenšiu pochybnosť o tom, že sa naozaj rozpráva, priam debatuje s obomi velikánmi. Patril k nim a oni k nemu, mal za sebou podobné skúse­nosti ako oni...

Po r. 1968 sa Hrabal dostal do vydavateľstva ako autor. Ocitol sa v situácii, či bude písať, kde a pre koho. Je to jediný autor, ktorý publikoval v tej dobe (v oficiálnych vydavateľstvách, v exilovej literatúre aj ako disident). Niektorí ľudia to brali ako zradu, pálili jeho knihy. Ale on vedel, že potrebuje svojho čitateľa. Každý človek by vedel byť spisovateľom. Spisovateľom sa stáva, až ked napíše knihu o niekom inom. „Skúmal som aj rodinné korene Bohu­mila Hrabala. V roku 2004 som sa stretol na predmestí Brna s Hrabolovou nevlastnou sestrou a tým začínam aj spisovateľov portrét v knihe Prokletí slávnych. Pravým otcom bol Bohumil Blecha,“ uzavrel F. Cinger.

František Cinger zaviedol poslucháčov napríklad do domu, kde sa narodil F. Kafka. Ten je dnes neďaleko Staromestského námestia označený pamätnou bustou.

Pábenie je hrabalovským novotvarom

Potom sa rozprávanie oboch hostí dostalo do štádia diskusie, v ktorej sa obaja navzájom striedali a doplňovali a reagovali na otázky publika. Dr. Radko Pytlík zmienil niekoľko ďalších zaujímavostí: „Na konci 30. rokov 20. storočia začínal Hrabal ako básnik (k básňam sa občas vracal aj v zrelom veku), no skutočne neprehliadnuteľného ho vnímame cez prozaické knihy. Knižne však debutoval až keď mal 49 rokov. Uvedenie do života každej Hrabalovej knihy bolo nielen literárnou uda­losťou. Hovoríme o situáciách, keď ľudia v jeden deň v dvoch radoch čakali na banány i jeho nové knihy, a tieto davy sa miešali. Zbierka Poupata odhaľuje Hrabalov ľudský a básnický rodokmeň. Zbierka Príliš hlučná samota je vyznanie i súhrn (Hrabalovho) myšlienkového hľadania i umeleckého zápasu. Zachytil drámu jedinca plnú vnútorných i vonkajších protikladov. Nie je náhoda, že na začiat­ku stáli veľkí myslitelia a umelci: Lao-c', Kant, Nietzsche, Canius a ďalší.

„Pábení“ je slávny hrabalovský novotvar a jeho asi najpríznačnejšie slovo. Je to v podstate pomocný výraz. Je to v skutočnosti fajčenie – je to o básnické rozprávanie o naprosto všedných veciach – to je základ všetkej modernej literatúry. Kúzlo rozprávania Hrabala bolo vo formuláciách, ktoré sa človeka dotýkajú, priamo jeho podstaty. To je najväčší odkaz spisovateľa – „To moje pábení, to je moja obrana proti politice, to je vlastně moja politika... můj způsob psaní.”

„Pábitelia“ vytvárajú svojím zdanlivo neužitočným rozprá­vaním nikdy sa nekončiacich príbehov akúsi novú, takpovediac až básnic­kú realitu... „Pábitelia“ vo svojom rozprávaní preskakujú z témy do témy, voľne a výsostne slobodne nadväzu­jú na seba uzlíky viacerých príbehov.  Hrabal bol svojim rodom Moravák, potom sa prispôsobil Pražtine; vždy tvrdil, že pražská čeština je strašná.

Rád chodieval  do legendárnej hospody „U Zlatého tygra“, tu vyslovil myšlienku: „Demokracie je zde!“ Táto myšlienka sa doniesla aj prezidentovi Havlovi, ktorý si zaumienil, že pána prezidenta Clintona zavedie do hospody, v ktorej je demokracia v strede Európy.

Dr. František Cinger ďalej pripomenul, že ani v dobách najťažšej nor­malizácie si Hrabal nedával servítku pred ústa; hoci určite vedel, že je sledo­vaný. V ťažení proti Charte 77 za­vreli jedného známeho maliara. Hrabal sa len opýtal: „Koľko má detí?” „Tri.“ „Tak to máme tridsať tisíc.“ A hneď na druhý deň ráno skoro vstal, zašiel do sporiteľne a v sieťovke priniesol maliarovej manželke celých tridsať tisíc. Peniaze, ktoré získal svojou poctivou literárnou činnosťou. Ako každý sa trochu hanbil za vlastné nedostatky. Preto sa ho tak dotýkali osudy druhých o jeho slabších okamihoch, ktorým sám hovorieval „chybné výkony“. Koniec koncov, nebol Boh ale český spisovateľ žijúci vo svojej dobe. Jeho kamarát Arnošt Lustig o ňom napísal, že celý život prežil balanso­vaním na neviditeľnej hranici medzi mravnosťou a nemravnosťou, odvahou a zbabelosťou, cťou a nepočestnosťou. Hrabal sa podľa neho podobal fakírovi, ktorý sa prechádzal po žeravom uhlí, a pritom vedel, čo sa od neho očakáva.

Netrúfal si sklamať tých, ktorý v neho verili. Verili, že prejde po žeravých uhlíkoch a nepopáli sa a ani nezhorí. A ešte raz oná sieťovka. Spočiatku bol nadšený novembrom 1989, veď to bolo vlastne aj jeho víťazstvo. Vzal sieťovku a odniesol štrajkujúcim študentom na Karlovu univerzitu peniaze, aby tak vyjadril svoju podporu... „Keď Hrabal získal Cenu J. Seiferta (250 tis. Kč),” spomínal ďalej F. Cinger, „pýtal som sa ho ako novinár, čo bude robiť s peniazmi? Odpovedal mi, že polovicu dá na Bosnu, vtedy prebiehala občianska vojna, potrebujú humanitárnu pomoc... Oslovil celý svet svojím písaním, ale bol to vnútorne cenný človek.”

Pri príležitosti 100. výročia narodenia vyšli dve publikácie

Príjemné stretnutie s hosťami sme ukončili ešte prehliadkou večerného Martina a „dorozprávaním“ historiek o B. Hrabalovi a nielen o ňom (ako ináč ako pri poháre kvalitného moku). Tohtoročné sté výročie narodenia Bohumila Hrabala je príležitosťou nabaliť aj naše “sieťovky” či igelitky jeho knihami a začítať sa do nich. Aby sme pochopili silu jeho diela aj jeho slová pred odchodom na večnosť: „Mám ten dojem, že to, čo som urobiť mal, som urobil. Čiže - moje nebesá sú uzmierené.“

Medzi nové publikácie o Hrabalovi patrí kniha Bohumil Hrabal, ktorú vydal Památník písomníctva spoločne Mladou frontou. Ide o štátom dotovanú publikáciu. Kniha je plná fotografií, obsahuje aj faksimile z pozostalosti B. Hrabala. Nadväzuje na publikáciu, ktorú knižne pripravil približne pred siedmimi rokmi T. Mazal. Druhým titulom je Via Hrabal – zborník, ktorý zostavili Zdenko Pavelka a Tomáš Mazal a ktorý vyšiel v nakladateľstve Novela bohemica.