Zoosemiotika Thomasa A. Sebeoka
Úvod
V predchádzajúcom článku o živote a diele amerického lingvistu a semiotika prof. T. A. Sebeoka[1] sme sľúbili, že si povieme niečo o jeho interdisciplinárnej vede, či odbore zoosemiotike. Hlavnou náplňou tejto vednej disciplíny je význam znaku ako komunikačného prostriedku v živote zvierat.
Ak sa obzrieme za minulosťou človeka, zistíme, že už oddávna pozoroval prejavy zvierat, od ktorých závisela jeho existencia, nakoľko ich lovil ako korisť a taktiež bol nimi aj sám lovený. Z uvedeného dôvodu sa domnievame, že musel podrobne poznať prejavy zvierat, aby mohol byť v „boji o prežitie“ úspešnejší ako ostatné druhy. Čo sa mu, ako sami vidíme, aj podarilo – bol úspešným lovcom aj chovateľom. Niektoré druhy domestikoval, čím sa výrazne skvalitnil spôsob jeho života. S vývinom človeka, jeho zdokonaľovaním sa v oblasti poznania seba samého, ako aj okolitého sveta, neustále rástla a rastie túžba poznať vnútorný svet zvierat – vniknúť do tajných zákutí ich „mysle“. Preto si neustále kládol a kladie dve také významné otázky, a to: „Ako živočíchy vnímajú okolitý svet?“ a „Ako práve oni vnímajú seba samých?“ Odpovede na tieto otázky sú veľmi zložité a nemožno v dnešnej dobe na ne jednoznačne odpovedať, nakoľko je potrebné poznať ich vrodené prejavy – ich správanie sa v prirodzenom prostredí.
Jedným z takýchto ich životných prejavov, dá sa povedať najdôležitejších, je komunikácia – či už medzi sebou v rámci druhu, alebo aj medzi druhmi. V spojitosti s týmto vyvstávajú ďalšie otázky, ako napríklad: „Ako vtedajší ľudia komunikovali?; Ako si predávali správy? Vedeli, čo je to reč? Artikulovali alebo iba vydávali zvuky?“ Takto by sme mohli pokračovať a zapĺňať stránky otázkami, avšak odpoveď na ne nám môže dať iba podrobné skúmanie historických nálezov o človeku, ako aj súčasných psychologických analýz a taktiež poznať spôsob komunikácie zvierat. Všetky tieto poznatky analyzovať a porovnať ich, aby sme zistili, v čom sú podobné a v čom nie.
Dnes sa lingvisti, psychológovia aj etológovia zhodujú v názore, že ľudský jazyk a komunikačné prostriedky zvierat majú rovnakú funkciu – dorozumievanie, pri ktorom používajú ako komunikačnú jednotku – znak. Použili sme tu zámerne slovné spojenie „komunikačná jednotka“, nakoľko je to práve znak, ktorý sa prenáša od jedného zdroja k inému – od vysielača k prijímaču – čo je základom komunikácie.
Ako takáto komunikácia prebieha a na základe čoho, na to je možné odpovedať len pomocou analýz znakov, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou predchádzali vzniku ľudskej reči a ktoré majú stále popredné miesto vo vyjadrovaní, podávaní krátkych správ a pod. Naším príspevkom chceme podať stručný prehľad o tom, ako chápe Sebeok znak/znaky v komunikácii živočíchov, aké druhy znakov a komunikácie rozlišuje.
Zoosemiotika - znak a komunikácia
Znak - všeobecná definícia
Podať uspokojivú odpoveď na otázku: „Čo je to znak?“ je pomerne obtiažne, nakoľko je to niečo čo stojí namiesto niečoho iného. Avšak odhliadnuc od tejto charakteristiky odpoveď na danú otázku, čo je znak, závisí od jeho druhu, postavenia a obsahu. Môžeme však povedať, že znak je základnou komunikačnou jednotkou živých organizmov, ale aj základnou jednotkou semiotiky.
Prvú vyčerpávajúcu definíciu o znaku povedal sv. Augustín, ktorý o znakoch píše:
„Niektoré znaky sú prirodzené, niektoré dohodnuté. Prirodzené sú tie, ktoré bez akéhokoľvek zámeru či túžby použiť ich ako znaky, vedú k poznaniu niečoho iného; deje sa to napríklad v prípade dymu, ktorý naznačuje oheň. (...) Do tejto skupiny znakov patrí aj stopa zvieraťa, ktoré prešlo okolo. Práve tak ako výraz tváre nahnevaného či smutného človeka odzrkadľuje pocity jeho mysle...“
„...dohodnuté znaky sú tie, ktoré si živé bytosti vzájomne vymieňajú s cieľom ukázať drahým, tak ako je to len možné, svoje pocity, vnemy alebo myšlienky. A žiadna iná príčina nás nepohýna k tomu, aby sme niečo naznačili, t. j. aby sme dali znak, iba ak túžba vyjaviť a preniesť do mysle iného človeka to, čo má darca znaku sám vo svojej mysli.“ [2]
Z uvedeného možno konštatovať, že sv. Augustín mal znak za niečo, čo človeka samo o sebe privádza na myšlienku o niečom inom. Staroveká formulácia „aliquid stat pro aliquo“, ktorú Peirce rozšíril roku 1897 na „niečo, čo stojí k niekomu pre niečo v určitom ohľade alebo úlohe“. Jakobson to nazval ako renvoi prekladá sa ako referral, Peirce tam dodal kritérium interpretation.“[3] Inými slovami povedané, znak núti človeka zájsť vo svojich myšlienkach tak ďaleko, až sa dostane k inému znaku. A takto to postupuje dokola špirálovito v nekonečnom rade.[4] Pritom je možné, že sa cez iný znak dostaneme k tomu prvému – pôvodnému znaku. Vidíme, že sa sv. Augustín nemýlil a jeho klasickú definíciu doplnil o druhú časť v roku 1897 Peirce a hovorí, že: „znak je niečo, za čím sa skrýva niečo iné a existuje niekto, kto si takýto vzťah uvedomuje“.[5] Z definície vyplýva, že medzi objektom a znakom je úzky vzťah, do ktorého vstupuje tretí činiteľ, interpretans. Dym je pre ekológa znakom požiaru, ktorý môže zničiť celý lesný porast a tým spôsobiť ekologickú katastrofu. Tento vzťah medzi objektom a znakom a interpretans možno vyjadriť graficky ako trojuholník, tzv. Peircov trojuholník (obr. 1).
Obr.1. Zobrazenie triadického vzťahu medzi objektom, reprezentantom (znakovým vehikulom) a interpretantom v Peircovom trojuholníku (upravené podľa Sharova, 1999)
Doktrína znakov podľa Sebeoka[6]
Už z názvu vyplýva, že sa Sebeok pri charakteristike znaku v zoosemiotike striktne pridŕža definície, ktorú sme uviedli v predchádzajúcej časti. Zdá sa, že znak podľa Sebeoka má rovnakú hodnotu ako u Peirca. Podľa neho je oživenie a doplnenie antickej doktríny znakov veľkolepým posunom v poznaní znakov.[7] Ďalej Sebeok píše, že „aby sme vysvetlili čo je znak, je potrebne začať so starovekou formuláciou (viď vyššie). Preto sa Peirceovej semiózy, ktorá v sebe zahŕňa neredukovateľný triadický vzťah medzi objektom, znakom a interpretantom. Ak sa zamyslíme nad týmto triadickým vzťahom, zistíme, že ide vlastne o výmenu informácie, resp. podanie informácie v časovej línii, ide o komunikácie. Ide tu o proces prenosu znaku alebo celého radu znakov, ktoré sú prenášané od pôvodcu znaku alebo jeho zdroja k prijímateľovi znaku (miesta určenia). Z ontologického hľadiska je každý zdroj, vysielajúci nejaký znak, entitou.
Uveďme si príklad: Každý živočích patrí do určitého prostredia. Preto je prirodzené, že v takomto prostredí si ohraničí svoj životný priestor. To znamená, že v určitých časových intervaloch bude vysielať znaky, ktoré má na to vytvorené (pachové žľazy, silný hlas, človek postavil hranice a ploty). Ak ktorákoľvek entita zanikne, zaniknú s ňou aj znaky. Thom (1973) napísal vo svojej práci, že znaky vznikajú len vývinom z iných znakov. Len živé veci a ich neživé denotáty podliehajú semióze, ktorá sa stáva nevyhnutným atribútom života. Pod „živými organizmami“ sa nemyslia len organizmy patriace do jednej z piatich živých ríš (pozri obr. 3).
Podľa Sebeoka (1991) Peirce určil pre znak všeobecne platný koncept, jeho veľký počet druhov sa násobne zväčšuje z triadickej bázy – ikon, index a symbol. Každý z nich je definovaný podľa vzťahu znak – objekt iba v čiastkovom kontexte.
Ak sa nebudeme striktne pridŕžať len Peircovho rozdelenia znakov (vyššie spomenuté), povieme si, ktoré znaky sa podľa Sebeoka vyskytujú v živočíšnej ríši. Sú to tieto znaky:
Ikon je znak, ktorý sa vzťahuje na objekt a denotuje ho len vďaka svojim vlastným rysom, ktoré má bez ohľadu na to, či nejaký objekt v skutočnosti existuje alebo nie.[8] Z toho vyplýva, že podstata ikonického znaku je v obsahu niektorých vlastností označovaného predmetu, teda, že medzi označujúcim a označovaným je výrazný vzťah podobnosti – obrysy, siluety (obr. 2a). Ikonom je aj druh neverbálnej komunikácie – mimika (obr. 2b). Ľudovo sa označuje ako výraz tváre, ktorá výborne hovorí o okamžitých psychických stavoch človeka a ostatných primátov, prípadne psov, mačiek a iných cicavcov majúcich vyvinuté tvárové svaly. Ale o tom ešte bude reč.
Index je znak, ktorý sa vzťahuje na objekt a denotuje ho tým, že je ním naozaj ovplyvnený.[9] Podstatou tohto znaku je odkazovanie na jednotlivý predmet, udalosť alebo jav – napríklad „tanec“ včiel pri označovaní (lokalizovaní) miesta zdroja potravy (obr. 2c). Podobne je to aj s odtlačkom stopy v piesku, atď. (obr. 2d).
Obr.2. Typy znakov v živote zvierat: a, b – ikon (a – podobné siluety hmyzu: vľavo je zadná časť vošky, vpravo je predná časť mravca; b – mimika: (i) hrozba opice mandrila pestrého, rozťahovaním úst vyciera očné zuby, ktoré vyzerajú u opíc impozantne, (ii) zúrivosť človeka; c, d – index (c – kruhový tanec včiel; d – stopy zvierat: (p) – predná a (z) – zadná labka zajaca, (pz) – predný a zadná labka líšky) (upravené podľa rôznych autorov, Sebeok, 1976, 1979)
Symbol je znak, ktorý je svojou prirodzenosťou vhodný na vyjadrovanie toho, že množina objektov denotovaná akoukoľvek množinou indexov, ktorá k nej môže byť nejakými spôsobmi priradená, je reprezentovaná nejakým ikonom, ktorý je s ňou spätý.[10] Podstatou tohto znaku je čisto konvenčný charakter, to znamená, že medzi označujúcim a označovaným je čisto konvenčný vzťah. Tento vzťah možno dokladovať na príklade aposematického sfarbenia živočíchov, ktoré symbolizuje ich jedovatosť (obr. 3a, b, c), ako aj ochranné sfarbenie ako klam (obr. 3d).
Iným príkladom symbolu je potravný vak dravej muchy z čeľade krúživkovitých (Empididae). Samček rodu Hilara ponúka samičke prázdny vak v tvare balóna ako dar pred kopuláciou. Vzrastajúcu ritualizáciu (Huxley, 1966)[11] tohto bizarného gesta biológovia postupne objasnili. Faktom je, že dar – prázdny balón - je čisto arbitrárny znak a jeho transfer jednoducho redukuje reálnu možnosť, že sa samček stane korisťou jeho partnerky, čo zodpovedá každej definícii symbolu.
Obr.3. Ďalší typ znaku v živote zvierat - výstražné sfarbenie ako symbol jedovatosti: a – salamandry, b – sršňa, c – pavúka). Znaky ako symboly jedovatosti sa vyskytli aj u nejedovatého hmyzu, ktorý sa takto chráni pred predátorom ako je to u podobníka sršňovitého – d. (upravené podľa rôznych autorov, Sebeok, 1976, 1979).
Sebeok ďalej hovorí o signále[12], ktorý však nezapadá do Peircovho trojuholníka. Patria sem konvenčné znaky, ktoré zastupujú iné výrazy a sú vedome vysielané s cieľom vyvolať u príjemca určitú reakciu (napr. výstražný vresk paviána, odpichovaný krok antilop). Ide vlastne o zvukové, optické a chemické signály.
Úloha znaku v komunikácii zvierat
Vyššie v texte sme si povedali, že znak je základnou komunikačnou jednotkou, ktorá má triadický charakter. Z toho vyplýva aj úloha znakov v komunikácii zvierat, a to je, podať správu o niekom alebo o niečom niekomu, kto dokáže túto správu dekódovať a správne pochopiť. Inými slovami povedané, znak v komunikácii zvierat označuje situáciu, v ktorej hovorí o svojom momentálnom stave, z ktorého vyplýva jeho úmysel, napríklad označovanie teritória chemickými prípadne zvukovými signálmi, hoci nemôžeme súhlasiť s vyčlenením signálu ako samostatného druhu znaku, lebo signál ako taký zapadá do Peircovho trojuholníka, len o ňom nehovoril, pretože má viac povahu binárneho znaku než ternárneho. Dá sa povedať, že je časťou indexu, nakoľko jeho účinnosť je závislá od kvality objektu, ktorý ho vysiela, čo zodpovedá druhej paradigme – ZNAK vo vzťahu k OBJEKTU, ale zároveň pritom platí, že tento vzťah môže mať charakter PRVOSTI, DRUHOSTI a TREŤOSTI.
Komunikácia
Čo znamená pojem komunikácia?
Komunikácia – slovo, ktoré spája celý svet, t.j. ľudí a živočíchy, do jedného celku. Avšak stále nie je jasné, ako prebieha v celku medzi ľudskou populáciou a ostatnými živočíšnymi druhmi. Samotné slovo komunikácia pochádza z latinského slova communicatio = rozhovor (v gréčtine je to διαλέγομαι - foneticky „dialegomai“, čo znamená „zhováram sa“), vo všeobecnosti sa chápe ad 1. ako prenos informácií od zdroja k príjemcovi pomocou určitého kanála. Môže prebiehať rôznymi spôsobmi, ktoré sa vývojom ľudstva neustále zdokonaľovali a zdokonaľujú.
Najbežnejším dorozumievacím prostriedkom je jazyk. Má dve základné formy - verbálnu (reč) a písomnú. Dostávame sa k tomu, že jazyk je vlastne zašifrovanie určitého významu do určitých znakov, v tomto prípade slov. Ad 2. sa komunikácia chápe, podľa niektorých autorov, ako systém, v ktorom je prirodzený jazyk používaný ako kód (Jakobson, 1961; Plath, 1961; Weizsäcker, 1959).[13] Inými slovami, autori tvrdia, že prirodzený, resp. materinský jazyk je určitý šifrovací kód, ktorému rozumejú len členovia tej istej kultúry. (Avšak okrem prirodzeného jazyka poznáme napríklad aj počítačový „jazyk“, ktorý je písaný v strojovom kóde. Do tohto kódu sú podľa určitého algoritmu prekladané slová (funkcie a príkazy) tak, aby tomu rozumel počítač, ale o tom bude reč ďalej v texte.) Z vyššie uvedeného možno povedať, že rozumieť jazyku, ktorému sa človek učí od narodenia je ľahké, ale ak sa stretnú dvaja ľudia z rozdielnych kultúr, komunikácia sa ocitne na mŕtvom bode – nerozumejú si.
Je potrebné nájsť znovu určité znaky, ktoré budú zrozumiteľné pre ľudí z rozdielnych kultúr. Tu nastupuje vedná disciplína lingvistika. Lingvistika študuje znaky ako reálne objekty, z ktorých sa jazyk skladá a ich vzťahy. Znaky pomáhajú pri vzájomnom dorozumievaní ľudí z rôznych kultúr a to nielen v rámci svojej rasy, t.j. poddruhu (v darwinovsko-marxistickom poňatí)[14]. Ale ako jazyk u ľudí vznikol a či bol voľakedy podobný komunikácii zvierat, sú otázky, na ktoré vedci neustále hľadajú odpoveď. Podľa Panova (1987) lingvisti nemôžu úplne vysvetliť čo je to ľudský jazyk, ak nemajú k dispozícii kompletné a presné informácie o spôsobe dorozumievania spoluobyvateľov našej planéty. Človek sa začal zaoberať komunikáciou živočíchov a ich správaním.
Začiatkom 20. storočia ruský vedec I. P. Pavlov objavil podmienený a nepodmienený reflex, čo podnietilo systematické skúmanie správania zvierat. Odbor zaoberajúci sa skúmaním správania zvierat sa nazýva etológia, ktorej základy položili traja vedci von Frisch, Tinbergen a Lorenz.[15] Práve títo vedci otvorili brány poznania psychiky a teda aj komunikačných princípov u rôznych druhov zvierat. Z toho vyplýva, že je potrebné neustále hľadať od týchto brán tie cesty, ktoré vedú k pochopeniu zvieracej komunikácie, ako aj k odpovediam na vyššie spomenuté otázky. Pri hľadaní týchto odpovedí treba mať na pamäti jeden dôležitý fakt, a to, že ľudský jazyk je nástrojom myslenia, zatiaľ čo komunikačný „jazyk“ zvierat takýmto nástrojom nie je, resp. nebol doposiaľ zistený, hoci u niektorých cicavcov je vysoko rozvinutá psychika (napr. ľudoopy, delfíny a psy). Z tohto dôvodu aj modely znaku, ako komunikačnej jednotky, budú rozdielne aj medzi živočíchmi (podľa fylogenetického postavenia – stupňa vývoja), ktoré sú nimi využívané pri rozličných typoch komunikácie.
Typy komunikácie podľa Sebeoka
Podľa rôznych literárnych prameňov sa komunikácia delí na dve hlavné skupiny – verbálna a neverbálna. Keďže verbálna komunikácia je výlučne ľudskou záležitosťou[16], prebiehajúcou v komunikačnom procese medzi dvoma a viacerými ľuďmi (rečník – poslucháč), budeme sa ďalej venovať iba neverbálnej komunikácii vyskytujúcej sa u zvierat, i u človeka.
Pod neverbálnou komunikáciou rozumejú filozofi, lingvisti, psychológovia a etológovia spôsob odovzdávania informácií, pri ktorom sa nevyužíva ani jedna forma prirodzeného jazyka (reč a písmo), ako je to uvedené v tabuľke č. 1.
Forma prirodzeného jazyka |
zdroj (vysielač) |
kód |
signál |
kanál |
príjemca (prijímač) |
||
Hovorený jazyk (reč) |
rečník |
jazyk |
hlásky |
ovzdušie |
poslucháč |
||
Písaný jazyk (písmo) |
pisateľ |
jazyk |
písmená |
papier (iné médium) |
čitateľ |
||
Tab. č.1. Schéma komunikačného procesu s využitím dorozumievacích prostriedkov pri oboch formách prirodzeného jazyka (upravené podľa Černého, 1998).
Neverbálna komunikácia môže prebiehať v rôznych formách, ktoré závisia od stupňa dosiahnutého vývoja (fylogenetického postavenia) u určitej skupiny živočíchov. V krátkosti tu spomenieme niektoré najbežnejšie formy, ktoré sa u väčšiny mnohobunkových živočíchov navzájom dopĺňajú a kombinujú. Sú to tieto formy:
- chemická komunikácia – pri tejto komunikácii sa využívajú chemické látky, ktoré boli pravdepodobne prvými komunikačnými prostriedkami už pri jednobunkových živočíchoch, čo je logické, nakoľko nemajú vyvinutú nervovú sústavu. Vzruchy sú vedené intracelulárne pomocou cytoplazmy. Tento spôsob sa zachoval aj u vyšších živočíchoch, avšak je doplnený ešte aj o tzv. intercelulárnu komunikáciu. Za všetky chemické látky spomenieme feromóny (pohlavné, značkovacie a poplašné), ktoré majú nesmierny vplyv na správanie zvierat, najmä toho istého druhu.
- dotyková komunikácia – je komunikáciou zblízka, dá sa povedať, že ide o bezprostredne blízku komunikáciu. Táto prebieha u vyšších živočíchov (od mäkkýšov po cicavce) pomocou rôznych orgánov – klepetá, tykadlá a končatiny, ktoré možno súborne označiť za hmatadlá. Najnápadnejšie sa táto forma komunikácie prejavuje u živočíchov so sociálnym spôsobom života (včely, mravce, osy, psovité šelmy, kopytníky, ale najmä primáty).
- zraková komunikácia– je jednou z najdôležitejších foriem komunikácie, nakoľko má vysokú výpovednú hodnotu – možnosť komunikovať na veľkú vzdialenosť. Vyskytuje sa u živočíchov s vyvinutou zrakovou sústavou (mäkkýše až cicavce).
- sluchová komunikácia– je druhou najdôležitejšou formou komunikácie, pri ktorej sa využívajú zvuky ako signály najmä pre informovanie jedincov toho istého druhu, ale aj iných (napr. ohlasovanie teritória šelmami). Na vydávanie a prijímanie zvukov majú živočíchy vyvinuté rôzne orgány, ktoré sú najdokonalejšie vyvinuté u veľrýb a netopierov (echolokátory).
- motorická komunikácia– tiež nazývaná ako mechanická, je doplnkovou komunikáciou zrakovej komunikácie. Živočíchy pri tejto forme komunikácie využívajú motorický aparát, výborne vyvinutý u cicavcov, ktoré majú bohatý výrazový repertoár (mimika, gestá a pohybové vzorce).
Na tomto mieste treba spomenúť, že vyššie vymenované formy komunikácie predstavujú tie najzákladnejšie, avšak v niektorých prípadoch neposkytujú dostatočný počet signálov, ktorými by sa dali vyjadriť všetky motivačné stavy nielen u zvierat, ale dokonca ani u človeka (Fraňková a Bičík, 1999).[17] V takom prípade nastupuje forma komunikácie, ktorú citovaní autori označujú ako metakomunikácia. Táto u zvierat úzko súvisí s hrou. Uvedieme jednoduchý príklad – naháňanie a zápasenie levíčat. Z etológie mačkovitých šeliem vieme, že ich mláďatá trávia veľa času hrami, najmä u sociálne žijúcich druhov ako sú levy. V takomto prípade ide o akési precvičovanie resp. cibrenie vrodených inštinktov, ako to opisujú vo svojich prácach etológovia Lorenz (1993), Franck (1996), Mikulica (1985), Novacký a Czako (1987). Ak takéto hravé prejavy prevládajú i v dospelosti, musia dospelí jedinci vysielať metakomunikačné signály, ktoré vysvetľujú obsah nasledujúceho hravého správania. Inými slovami povedané, vysvetľujú tým, že nejde o agresívne správanie.
Kanál, kód, odkaz
Podľa Sebeoka (1991) všetko živé – všetky organizmy, ako aj ich časti sú prepojené na vysokej úrovni.[18] Takúto úroveň alebo organizovanosť možno zabezpečiť jedine pomocou komunikácie, ktorej úlohou je prenos určitej informácie. V širšom slova zmysle možno za komunikáciu považovať prenos akéhokoľvek vplyvu z jednej časti živého systému do druhej časti, čiže komunikácia vyvoláva zmenu. Zloženie informácie formuje subjekt semiotiky, ako aj tok, organizovanosť, úpravu, ďalej spôsob jej prenosu zo zdroja k prijímateľovi a naspäť, formuláciu, spôsob zabalenia pôvodným zdrojom a rozbalenia, spracovanie po príchode do cieľovej stanice (miesto určenia), spôsob kontroly kontextu, v ktorom sa celá transakcia koná, úpravu informácie, jej všeobecnú platnosť a interpretáciu.
Inými slovami povedané, u živočíchov je každá komunikácia sprevádzaná určitým správaním jedinca resp. jedincov zapojených do komunikácie. Toto správanie sa prejavuje rôzne, závisí to od živočíšneho druhu. Preto je pri každej štúdii správania dôležité vypracovať etogram, na základe ktorého môžu etológovia určiť, respektíve vyhodnotiť správanie sledovaného jedinca. Napríklad, na základe takéhoto etogramu sa zistilo, že živočích je schopný poskytovať informáciu akémukoľvek inému zvieraťu určitým pohybom, gestom, postojom, akustickým alebo chemickým znakom.[19] Ak má zviera bohatší motorický program, môže sa z neho vyvinúť pravý znakový systém a skutočná komunikácia (človek a primáty), v ktorej funkciu sprostredkovateľa robí základná komunikačná jednotka – znak. Tento môže mať rôznu podobu, podľa toho z akého zdroja[20] pochádza, čomu zodpovedá aj jeho obsah. To znamená, že znak teda jeho obsah je ovplyvňovaný samotným zdrojom a taktiež jeho prenosom k prijímateľovi, ktorý zabezpečujú rôzne kanály (obr. 4).
Obr.4. Hierarchické členenia kanálov podieľajúcich sa na prenose znakov podľa rôznych médií (podľa Sebeoka, 1985, 1991)
Z vyššie uvedeného obrázku vidieť, že najväčšie možnosti prenosu znaku majú optický a akustický kanál, teda aj optická a akustická forma komunikácie, ktoré zohrávajú najdôležitejšiu úlohu v prenose správ (informácií), či už jedinec žije samotársky alebo v spoločenstve (sociálne).
Okrem komunikačného kanála a média zohráva podľa Sebeoka dôležitú úlohu kód[21], o ktorom Sebeok hovorí, že je to konkrétny prípad dohody – konvencie a tá ako taká je druh kódu, ktorú zvieratá využívajú pri praktikovaní teritoriality.[22] Kód je súbor prenosových pravidiel, pričom odkazy sú prevedené z jednej reprezentácie na druhú, odkaz je rad utvorený aplikovaním radu pravidiel, alebo usporiadaný výber dohodnutého, t.j. konvenčného súboru znakov. Fyzické stelesnenie odkazu, signál, je znaková udalosť alebo sekvencia znakových udalostí, kde ide o to, že malé množstvo energie alebo hmoty v zdroji, živočích (zviera), spôsobuje veľké prerozdelenie energie alebo hmoty v cieli, pre to isté alebo iné zviera. Súhrnný kód, ktorý reguluje komunikačný systém zvierat sa javí často ako by obsahoval sériu podkódov, zoskupených v hierarchii (v systéme, poradí, postupnosti), zmeny (výkyvy) medzi nimi závisia od takých faktov ako je prístupnosť alternatívnych kanálov a vzdialenosť medzi zdrojom a prijímateľom.[23]
Zoosemiotická analýza priťahuje pozornosť na rozlíšenie ďalekosiahlych dôsledkov, že mnohé ľudské a väčšina zvieracej komunikácie uprednostňujú analógový typ kódu. A tak zvýšenie vnútorného stupňa sa vyskytuje spolu s intenzívnejšou aktivitou (činnosťou, konaním) – čím hlasnejšie človek volá, tým hnevlivejší dojem vyvoláva.
Ešte si uvedieme ako takýto prenos v komunikácii pracuje. Ak základný Peircov model znaku objekt-reprezentamen-interpretans, nahradíme Bühlerovým modelom zdroj-znak-cieľ, dostaneme základný komunikačný model jazyka, v ktorom znak je symbolom vďaka svojmu zaradeniu k predmetom a vecným obsahom, symptómom je vďaka svojej závislosti na odosielateľovi, a signálom vďaka svojmu apelu na poslucháča, ktorého vonkajšie alebo vnútorné správanie riadi ako dopravné značenie.[24] Dnes však vieme, že počas prechodu komunikačným kanálom, dochádza k rôznym rušivým vplyvom, a tak sa Bühlerov model doplnil o informačno-teoretický model komunikačnej siete, čím vznikol hexagonálny komunikačný model – Morleyov trojuholník (obr. 5).[25]
Obr.5. Morleyov trojuholník tzv. Morleyov teorém znázorňuje vzťah medzi Bühlerovým modelom (malý centrálny trojuholník) a informačno-teoretickým modelom komunikačnej siete. (upravené podľa Sebeoka, 1965, 1972)
Podľa Sebeoka[26] má Bühlerov teorém tri stránky: zvuk je charakteristická črta pre zdroj, kde (I) – prvá osoba, ktorá sa konštituuje apel k cieľu (II) – druhá osoba, tá ktorá niečo hovorí k označeniu tretej osoby (III) – to je niekto alebo niečo o čom sa hovorí. V tomto prípade by bolo užitočné rozšíriť triadický model na hexagonálny model, ktorý vyžaduje 6 stránok: (I) zdroj – adresár, ktorý vyberá kódovača podľa špecifického (V) odkazu cez (VI) kód, ktorý musí byť plne alebo čiastočne zdieľaný (II) adresátom – prijímateľom (v opačnom prípade, by nemohlo dôjsť k dekódovaniu), ktorý si tiež vyžaduje (III) referenta (alebo kontext) a (IV) nejaký kanál, ktorý by dovolil účastníkom vytvoriť a udržiavať kontakt. Doplnok je tá časť komunikácie, ktorá sa introdukuje do odkazu cestou zo zdroja k prijímateľovi vo forme šumu (angl. nazývaný noise).
Ak sa nad tým zamyslíme, Morleyov trojuholník vytvára základnú komunikačnú sieť, ktorá môže byť rôzne prepájaná v kódoch. Z toho nám vyplýva, že kód je tou najmenšou jednotkou v procese semiózy. Vidieť tu akúsi analogiu s DNA, ktorá kóduje pomocou nukleotidov rôzne sekvencie aminokyselin a tie zase bielkoviny – základné bioprodukty pre všetky živočíchy. Tejto analógie sa chytila určitá skupina biológov, ktorí proces semiózy vidia už na bunkovej úrovni, čo je z hľadiska vzniku života a evolúcie pochopitelné, lebo bez komunikácie by z jednoduchých organizmov nevznikli zložitejsšie. Aby bolo možné uvažovať o komunikácii aj na buňkovém úrovni došiel Sebeok k záveru, že sos samotnou zoosemiotikou v tomto prípade nevystačí a začal uvažovať o pojme biosemiotika, ktorá lepšie vystihuje procesy komunikácie na všetkých úrovniach živej hmoty. Biosemiotika[27] sa formovala v 70-tych rokoch v USA a 90-tych rokoch 20. storočia sa rozšírila o Kodaňskú školu a Tatru školu, ktoré v dnešnej dobe tvoria ľudia z oblasti biológie, lingvistiky, informatiky atď. (Markoš, 2010).
Prof. T. A. Sebeok v závere svojej profesionálnej dráhy prechádza na globálnu semiotiku (Sebeok, 2001), akoby sa opäť vrátil k všeobecnejšiemu používaniu semiotiky, nakoľko procesy semiózy možno pozorovať aj pri vzniku a zániku vesmírnych telies, u ktorých pravdepodobne videl podobnosť v živej hmote. Ale to už je iná kakpitola jeho chápania znaku.
Záver
Zoosemiotika – zhodnotenie a prax
Z vyššie uvedeného možno konštatovať, že základné poznatky o zoosemiotike, ako vedeckej disciplíne, nám môžu pomôcť, respektíve by nám mohli pomôcť lepšie chápať zvieratá, to na jednej strane. Na druhej strane tieto poznatky môžu byť kľúčom k pochopeniu toho, čo chcel T. A. Sebeok svojou zoosemiotikou povedať, a to, že táto vytvára premostenie dvoch náuk (semiotiky a etológie), ktorých spoločné metódy skúmania môžu pomôcť nájsť komunikačnú spojku medzi človekom a živočíchom.
Sebeok ako zakladateľ tejto interdisciplinárnej vedy sa zhostil neľahkej úlohy skúmať komunikačné schopnosti zvierat a odhaliť to, čo už dlhé roky trápi lingvistov: „Majú alebo nemajú zvieratá jazyk, pomocou ktorého môžu komunikovať?“ Majú komunikačný prostriedok na odovzdávanie informácií medzi živočíchmi vlastného druhu a medzi inými druhmi navzájom? Totižto dlhú dobu vládol názor, že znaky sú výsadou ľudí, ktorí používajú v komunikácii znaky prirodzeného jazyka a taktiež aj označujúce znaky (symbol, ikon, index). Niektorí semiotici zastávajú názor, že človek sa používaním znakov výrazne líši od zvierat, čo dali aj najavo latinským označením človeka ako animal symbolicum (ČERNÝ a HOLEŠ, 2004).
Domnievame sa, že k takémuto názoru čiastočne prispel aj sám autor, nakoľko jeho prvé uvažovania o znaku u živočíchov sa objavujú v jeho psycholingvistických prácach, kde sa venoval štúdiu kódov v komunikácii zvierat (Sebeok 1963, 1965). Zdá sa, že práve tu sú počiatky jeho zoologického záujmu, keď o kóde vyslovil názor, že: „pod kódom sa myslí všetko, čo zdroj a prijímateľ a priori vie o odkaze“, na základe čoho vyvinul hypotézu, podľa ktorej subhumánne (mimo ľudské) druhy komunikujú pomocou znakov, teda sú najčastejšie kódované analogicky – v reči, zatiaľ čo iné sú kódované digitálne. Takéto prirovnanie jasne odráža Sebeokov záujem o všeobecný vplyv kybernetiky a teórie informácií na lingvistiku, ktorá sa v tom čase dostávala do popredia. S takýmto vyjadrením, respektíve prirovnaním však nemožno súhlasiť, nakoľko živý organizmus nevzniká za účasti kybernetického kódu, ale za účasti genetického kódu. Sebeok správne predpokladal, že komunikácia je závislá od rozhodujúcich súčastí komunikačnej siete. Pre lepšie pochopenie sa zoológia stala predmetom jeho záujmu, odtiaľ Sebeok vzal termín zoosemiotika.
Ohlasy na Sebeokov vstup do semiotiky z hľadiska využívania znakov u všetkých živočíchov a uvedenie termínu zoosemiotika, boli negatívne. Diskusie o existencii jazyka u zvierat, nenašli u vedeckej obce veľkú popularitu, zaujala skôr negatívny postoj. Obdobie, ktoré sa prekrýva s intenzívnou prácou vyučovania jazyka u ľudoopov, Sebeok veľmi kritizoval, nakoľko boli slepé ku kategorickému rozdielu medzi jazykom a komunikáciou zvierat. Sebeokov postoj k používaniu termínu jazyk bol veľmi jasný, čo dokazuje aj jeho výrok: „Výrazy ako ‚jazyk včiel‘, dokonca keď ich používa autorita laureát Nobelovej ceny von Frisch, sú metaforami;“ „malebné kombinácie slova ‚jazyk‘ so všeobecne používaným slovom ‚zviera‘... opica alebo delfín, alebo kategória domácich miláčikov (mačka a pes), alebo vo frázach ako ‚jazyk kvetín‘, sú nevedeckým nezmyslom.“ (Sebeok 1996).
K tomuto možno dodať, že Sebeok v spomínanej kritike nerozlišuje medzi živým a živým, máme tu na mysli medzi živými organizmami. Nie je predsa možné porovnávať rastliny so živočíchmi a opačne. Už podľa členenia semiotiky podľa organických ríš ako aj ich komunikačných foriem môžeme smelo konštatovať, že bez vyvinutej vyššej nervovej sústavy (CNS a zmysly) nie je možné živo komunikovať. Teda nemožno hovoriť o „jazyku kvetín“, ale nakoľko farba a tvar kvetov o niečom hovoria, to znamená, že majú výpovednú hodnotu takže by sa to mohlo upraviť „neživý jazyk kvetín“.
Na záver možno dodať praktické využitie: existujú 2 druhy jazyka – prirodzený a umelý. Prirodzený sa prejavuje vo vzťahu zviera – človek ako lovec a zviera – človek ako zdroj potravy, zatiaľ čo umelý zasahuje do kognitívnych vied, kde sa pokúšajú vedci zistiť inteligenciu zvierat (ich učenlivosť) s možnosťou využiť ju pre svoje účely, či už šľachetné (hľadanie liečebných metód u chorôb ako je autizmus, Downov syndróm) alebo nešľachetné (zneužitie na bojové účely). Aj Sebeok (1979) sa vo svojej práci dotkol problematiky detského autizmu v jeho klasickej forme. Toto detské ochorenie, odborne Kannerov syndróm, sa vyznačuje radom diagnostických znakov, ktorých každý reprezentuje nejakú oslabenú znakovú funkciu. Jednou z nich je zásadná neschopnosť prenos neprerušovaného odkazu medzi zdrojom a cieľom.
Profesor psychológie Fouts (2000), na základe výskumov možnosti dorozumievania šimpanzov a ľudí a šimpanzov navzájom pomocou znakového jazyka zistil, že reč vyžaduje presné jemné a do určitej následnosti usporiadané pohyby. Znakový jazyk využíva gestá rúk a hovorená reč gestá jazyka. Ľudský jazyk vykonáva presné pohyby, zaráža sa na určitých miestach v ústach – tak vytvárame určité zvuky. Ruky a prsty sa zarážajú na určitých miestach pri tele, a tak vytvárajú znaky. Tieto precízne pohyby jazyka a rúk sú spriaznené a zároveň prepojené motorickými centrami v mozgu. Viacerí jeho pacienti totiž po osvojení si znakovej reči začali spontánne hovoriť. Ako sa mohla reč fyzicky vyvinúť z gest? Doktorka psychológie Kimurová videla ten most v nervovom mechanizme, ktorý spája pohyby rúk s pohybmi jazyka (Fouts, 2000). Predpokladá sa, že autistické deti, učiace sa znakovú reč, sa vrátili po vývojovej ceste našich predkov, dlhej 6 miliónov rokov, ktorá viedla od opičích gest k modernej ľudskej reči.
Existuje niekoľko metód ako pomáhať postihnutým ľuďom pri zlepšovaní ich komunikačných schopností, napr. cvičením sa v napodobňovaní zvieracích hlasových prejavov (Vaterová, 2011). Najnovšie poznatky z oblasti kognitívneho a emočného rozvoja detí im umožňuje komunikovať pomocou znakov oveľa skôr, než si osvoja hovorovú reč (Tilton, 2010).
K otázke „Majú zvieratá jazyk?“ sa autor vyjadril: Podľa neho jazyk sám o sebe nemá nič spoločné s komunikáciu zvierat, ale dáva vznik komunikácii u človeka – špeciálne lingvistike. Sebeok tvrdí, že komunikácia je všeobecným javom prírody a dodáva jednoznačnú odpoveď k vyššie uvedenej otázke – „NIE!“
- Vaterová, P. Život a dielo Thomasa A. Sebeoka. Ikaros [online]. 2013, roč. 17, č. 6 [cit. 18.07.2013]. Dostupný na World Wide Web: <http://www.ikaros.cz/node/7962>.
- porov. AUGUSTÍN sv. s. 57-58.
- porov. SEBEOK, T. A.: A sign is Just a Sign, s. 17. Autor tu píše: "To clarify what a sigh is, it is useful to begin with the mediewal formula aliquid stat pro aliquo, broadened by Peirce, about 1897, to "something which stands to somebody for something in some respect or capacity"" "...- the late Roman Jacobson called it renvoi, transla table as "referral"- Peirce here added the criterion of interpretation"
- ECO, Umberto: „Svet ako otvorené a regulované kultúrne univerzum“. In: Romboid, 1995, 9, s. 88. Autor takúto špirálu označuje za neohraničenú semiózu, tvorenú nekonečným radom interpretantov.
- porov. ČERNÝ, J. – HOLEŠ, J. Sémiotika, s. 16.
- Ide o voľný preklad názvu "The Doctrine of Signs", ktorý najlepšie vystihuje význam znaku u prof. Sebeoka. Výkladu znaku venoval jednu publikáciu (viď pozn. 8)
- porov. SEBEOK, T. A.: A sign is Just a Sign, s. 13.
- porov. SEBEOK, T. A.: Contributions to the Doctrine of Signs, s. 128. Pozri tiež SEBEOK, T. A. "Iconicity". In: Modern Language Notes. 1976, roč. 91, s. 1427-1456.
- porov. PEIRCE, Ch. S.: „Logika ako semiotika: Teória znakov.“ In: Višňovský, E. – Mihina, F.Pragmatizmus. s. 134.
- porov. Višňovský, E. – Mihina, F.Pragmatizmus. s. 145.
- porov. SEBEOK, T. A.: Contribution to the Doctrine of Signs, s. 138.
- Keď znak mechanicky alebo konvenčne vyvolá reakciu u prijímateľa, hovorí sa, že funguje ako signál. Porov SEBEOK, T. A.: Contributions to the Doctrine of Signs, s. 121.
- porov. SEBEOK, T. A.: Perspectives in Zoosemiotics, s. 7.
- Tu máme na mysli evolučné učenie Ch. Darwina, ktorý vo svojom diele „Pôvod človeka“ (1871) hovorí o dnešnom človeku (Homo sapiens sapiens), ako o odnoži kmeňa opíc Starého sveta, čoho sa chytil K. Marx, ktorý sa vo svojom diele „Kapitál“ (1867) zaoberal otázkou podielu práce a reči pri vzniku človeka. Jeho priateľ F. Engels reagoval na Darwinovu evolučnú teóriu článkom „Podiel práce na poľudštení opice“, v ktorom dáva prácu na prvé miesto a hovorí, že „...práca dokonca človeka vytvorila“ (Bouček et al. 1956). Avšak na margo toho je potrebné uviesť, že Darwin v snahe zvýrazniť zhodné črty u človeka a vyšších cicavcov (primátov), precenil psychické schopnosti zvierat a prisudzoval im aj ľudské charakteristiky ako sú: mravné city, fantáziu, um a pod., čo je v rozpore so zásadami vedeckého bádania a nevystihujú skutočnú podstatu prejavov zvierat.
- V roku 1973 dostali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, konkrétne za prínos v poznaní psychických procesov u zvierat (vrodené a získané správanie). Pozri NOVACKÝ, M. – CZAKO, M. Základy etológie, s. 14.
- porov. FRAŇKOVÁ, S. – BIČÍK, V. Srovnávací psychologie a základy etologie. s. 186.
- porov. FRAŇKOVÁ, S. - BIČÍK, V. Srovnávací psychologie a základy etologie, s. 199-197.
- porov. SEBEOK, T. A.: A Sign is Just a Sign, s. 22.
- porov. NOVACKÝ, M. – CZAKO, M. Základy etológie, s.89-118.
- V zoosemiotike sú zdrojmi znakov zvieratá, ktoré Sebeok zaraďuje do organickej substancie. Porov. SEBEOK, T. A.: A Sign is Just a Sign, s. 26.
- porov. SEBEOK, T. A.: "Animal Communication", s. 1011.
- porov. SEBEOK, T. A.: Perspectives in Zoosemiotics, s. 74.
- Etológ G. B. Schaller (1963) presvedčivo ukázal, že vokalizácia gorily horskej v hustej vegetácii slúži na pritiahnutie pozornosti zvierat pomocou vysielania zvukov, ktoré informujú ostatné zvieratá o citovom rozpoložení vysielajúceho, upozorňujúc ich, aby sledovali gestá, ktoré komunikujú ďalšiu informáciu. Držanie tela, gestá, zvlášť výraz tváre, koordinujú správanie v rámci skupiny, keď sa vzdialenosť medzi nimi zmenšuje zatiaľ čo vizuálny podkód je postupne nahrádzaný dotykovým podkódom, keď sa vzdialenosť naďalej zmenšuje ako je to medzi samicou gorily a jej mláďaťom.
- Psychológ a filozof K. Bühler (1934, s. 70) hovorí o znaku reči, ako o: „Es ist Symbol kraft seiner Zuordnung zu Gegenständen und Sachverhalten, Symptom kraft seiner Abhängigkeit vom Sender, dessen Innerlichkeit es ausdrückt, und Signal kraft seines Appells an den Hörer, dessen äußeres oder inneres Verhalten es steuert wie andere Verkehrszeichen."
- porov. SEBEOK, T. A.: Perspectives in Zoosemiotics, s. 13-15.
- porov. SEBEOK, T. A.: "Animal Communication", s. 1007.
- Slovo biosemiotika prvýkrát použil vo svojej práci Rothschild (1962), ktorý predpokladá, že história subjektivity nezačína človekom, ale že ľudskému duchu predchádzali mnohé prípravné štádiá v evolúcii živočíchov. Hovorí o teórii symbolu psychologického vzťahu, ktorá premosťuje zásadné rozdiely medzi rôznorodými prístupmi výskumu a zjednocuje ich pod názov biosemiotika. Ďalej poznamenáva, že ak hovoríme o biofyzike a biochémii v súčinnosti s používaním ich metód při skúmaní neživej hmoty a následným aplikovaním na živú hmotu (jej procesy a struktury), analogicky používame termín biosemiotika. Znamená to teóriu a jej metódy, ktoré sú podľa modelu semiotiky jazyka, komunikačnými procesmi života vyjadrujúce význam v analógií k jazyku.
A) Primárna literatúra
- SEBEOK, T. A. Communication among Social Bees; Porpoises and Sonar; Man and Dolphin. In: Language, 1963, 39(3), s. 448-466. ISSN 0097-8507.
- SEBEOK, T. A. Animal Communication. In: Science. 1965, 147(3661), s. 1006-1014. ISSN 0306-4573.
- SEBEOK, T. A. Zoosemiotics: Juncture of Semiotics and the Biological Study of Behavior. In: Science, 1965, 147(3657), s. 492-493. ISSN 0306-4573.
- SEBEOK, T. A. Zoosemiotics. In: American Speech. 1968, 43(2), s. 142-144. ISSN 0003-1283.
- SEBEOK, T. A. Perspectives in Zoosemiotics. The Hague-Paris, Mounton. 1972, 188 s. ISBN-10 9-027-92121-0.
- SEBEOK, T. A. Contribution to the Doctrine of Signs. Indiana University Press, Bloomington, 1976, ISBN 87750-194-7.
- SEBEOK, T. A. The Sign & Its Masters. University of Texas Press, Austin and London, 1979, ISBN 0-292-77547-4.
- SEBEOK, T. A. A Sign is Just a Sign. Bloomington-Indianapolis, Indiana University Press, 1991, 179 s. ISBN10: 0-253-20625-1.
- SEBEOK, A. Thomas: "Signs, bridges, origins." In: J. Trabant (ed.): Origins of Language, 1996, s. 89-115.
- SEBEOK, T. A. Signs: Introduction to Semiotics. 2nd Edition, University of Toronto Press, 2001, 193 s. ISBN 0-8020-3634-1, ISBN 0-8020-8472-9.
- SEBEOK, T. A. Global Semiotics. Bloomington: Indiana University Press, 238 pp.
- ČERNÝ, J. Úvod do studia jazyka. Olomouc, Rubico, 1998. 248 s. ISBN 80-85839-24-5.
- ČERNÝ, J., HOLEŠ, J. Sémiotika. Praha, Portál, 2004. 363 s. ISBN 80-7178-832-5.
- DARWIN, Ch. On the origin of species. 17. vyd. Cambridge, Massachusetts and London, Harward university Press, 2000, 515 s.
- DRVOTA, S. Od zvířete k člověku. Praha : Panorama, 1979, 376 s.
- ECO, U. Rozprava o všeobecnej semiotike. Zostavil P. Koprda. In Slovenské pohľady, 1989, 1, s. 85-95. ISSN 1335-7786.
- FOUTS, R., MILLS, S. T. Nejbližší příbuzní. Co jsem se od šimpanzů dozvěděl o nás. Prel. A. Jindrová-Špilarová. Praha, Mladá fronta, 2000, 336 s. ISBN: 80-204-0878-9.
- FRANCK, D. Etologie. Prel. L. Sigmund. Praha, Karolinum, 1996, 324 s. ISBN: 80-7066-878-4.
- FRAŇKOVÁ, S., BIČÍK, V. Srovnávací psychologie a základy etologie. Praha, Karolinum, 1999, 296 s. ISBN 80-7184-835-2.
- FRISCH, K. von: Decoding the Language of the Bee. In Science, 1974, 185(4152), s. 663-668. ISSN 0036-8075.
- HUXLEY, J. A Discussion of Ritualization of Behaviour in Animals and Men. In Philosophical Transactions of the Royal Society of London, 1966, 772(251), s. 247-271. ISSN: 00804622.
- JAKOBSON, R. Linguistics and Communication Theory. In Proc. of Symposia in Applied Math., 1961, 12, s. 245-252. ISSN: 0160-7634.
- LORENZ K. Základy etologie. Srovnávací výzkum chování. Prel. M. Rýdl. Praha, ACADEMIA, 1993, 255 s. ISBN: 80-200-0477-7.
- MARKOŠ A. (ed.) Biosemiotika jako svár moderny s postmodernou. In Jazyková metafóra živého. Vyd. Pavel Mervart, Červený Kostelec, 2010. 372 s. ISBN 978-80-87378-72-7.
- MIKULICA, V. Poznej svého psa – Základy etologie a psychologie psa. Praha, Státní zemědelské nakladatelství, 1985, 272 s. ISBN: 07-015-85.
- NOVACKÝ, M., CZAKO, M. Základy etológie. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987, 184 s. ISBN: 67-410-87.
- OGDEN, C. K., RICHARDS, I. A. The Meaning of Meaning: A Study of the Influence of Language upon Thought and of the Science of Symbolism. New York, Harcourt, Brace, 1923. 363 s. ISBN 0156584468.
- PANOV, J. N. Znaky, symboly, jazyky. Prel. J. Hošek, A. Hošková. Praha, PANORAMA, 1983, 312 s. ISBN: 11-087-87.
- PLATH, W.: "Mathematical Linguistics". In: C. Mohrmann, A. Sommerfelt, J. Whatmough (Eds.), Trends in European and American Linguistics, 1930-1960. Utrecht, Spectrum, 1961, s. 21-57.
- SHAROV, Alexei. The origin and evolution of signs. Comcast [online]. Blacksburg, Virginia, 1999, 23.11.1999 [cit. 2013-07-20]. Dostupné z: http://home.comcast.net/~sharov/biosem/txt/origsign.html
- TILTON, M., KOPŘIVOVÁ, I., PROCHÁZKOVÁ, I., KORMANOVÁ, A. Vědecký základ programu Baby Signs. Baby Signs, Inc. Výhradní zástupce pro ČR a SR – Nuerasoft, s.r.o. www.babysigns.cz, www.babysigns.sk. 2010, 13 s. Dostupné na WWW: <http://www.babysigns.cz/media/media/ Vedecky_zaklad Programu Baby_Signs_CZ.pdf>
- THOM, R. "De ľicône au symbole: Esquisse ď une théorie du symbolisme". In: Cahiers Internationaux de Symbolisme. 1973, 22/23, s. 85-106.
- UEXKÜLL, J. von. Theoretische Biologie. 2nd ed. Frankfurt, Suhrkamp, 1928. 253 s.
- VATEROVÁ, P. Využitie zoosemiotických znakov při narušenom vývine reči v rannom veku detí. In Zborník - Medzinárodná vedecká elektronická konferencia pre doktorandov, vedeckých pracovníkov a mladých vysokoškolských učiteľov. Katedra pedagogiky FHPV PU, Prešov, 2011. 669 s. ISBN 978-80-555-0482-7. Dostupné na WWW: < http://konferenciapresov2011.weebly.com/10/post/2011/06/ vaterov-petra-vyuitie-zoosemiotickch-znakov-pri-naruenom-vvine-rei-v-rannom-veku-det.html>
- VATEROVÁ, P. Život a dielo Thomasa A. Sebeoka. Ikaros [online]. 2013, roč. 17, č. 6 [cit. 19.07.2013]. Dostupný na World Wide Web: <http://www.ikaros.cz/node/7962>. urn:nbn:cz:ik‐007962. ISSN 1212-5075.
- VIŠŇOVSKÝ, E., MIHINA, F. (eds.) Pragmatizmus - Charles Sanders Peirce, William James, John Deset, Richard Rorty. In Malá antológia filozofie 20. storočia. Zväzok I. Bratislava, Vydavatelstvo IRIS, 1998. 569 s. ISBN 80-88778-45-X.
- WEIZSÄCKER, C. F. von: "Sprache als Information". In: Die Sprache, 1959, s. 33-53.
Máme tu 3 komentářů
Zoosemiotika
Dobrý článok, ani som nevedela, že takéto niečo existuje a čo je dôležité, dajú sa poznatky využiť v praxi pri učení postihnutých detí. Ako učiteľka-logopedička som sa nezamýšľala nad možnosťou zaujať pozornosť k učeniu používaním zvieracích znakov. Musím to vyskúšať a dám Vám potom vedieť. S pozdravom,
Simona
P.S. Pozor na pravopisné chybičky!
Re: zoosemiotika
Dobrý den,
jsme rádi, že se článek líbí! :)
Jinak pokud ulovíte nějakou chybku, pošlete nám ji prosím na adresu redakce@ikaros.cz nebo přes náš kontaktní formulář.
Předem děkujeme!
Jan Rylich
chybička
Dobrý deň,
napr. hneď v v 1 odst. "...od ktorých závisela existencia, nakoľko..." tam by som dala radšej: "...od ktorých závisela jeho existencia, nakoľko..." Jedná sa predsa o existenciu človeka. Pochopila som to správne?
Ale mýslím, že to nežvažuje hodnotu toho článku!
Ďakujem za porozumenie.
S pozdravom čitateľka.
P.S. Držím palce IKAROSu, aby mali stále viac a viac kvalitných príspevkov!